Dá sa Pánu Bohu zavolať ?

Autor: Lucia Trajčíková | 9.12.2013 o 16:48 | (upravené 9.12.2013 o 16:58) Karma článku: 12,22 | Prečítané:  692x

Bola jedná dedina ktorá nemala veľa obyvateľov ale každý jeden stých domov mal nádherný vzhľad upravené záhradky. Iba jeden vytŕčal z nablýskaných upravených domov. Bol ošarpaný, plný dier aj tie dvierka bráničky ledva držali. Ľudia sa divili ako v tomto dome môže tento Hundroš žiť : „Veď mu to raz padne na hlavu" šepkali si ľudia. Nikto si nevedel spomenúť na starčekovo meno. Každý mu hovoril Hundroš, lebo sa mu nič nepáčilo. Všetko ohundral nechcel sa rozprávať z nikým. Bol zavretý iba doma. Ak vyšiel zo svojho domu tak iba vtedy, keď mu chýbali potraviny alebo v nedeľu do kostola. V kostole sedával v poslednej rade po omši rýchlo domov, kde trávil čas čítaním kníh a pozeraním zbierky známok. Bola nedeľa, ako každé ráno sa Pán Hundroš vybral do kostola v obleku a v kravate niekto by si povedal aký elegantný pán stačí sa zadívať do tváre uvidíte tam smútok. V tú istú nedeľu bol v kostole malý chlapček menom Kristián. Bol veľmi bystrí a vnímaví. Mával vždy veľa otázok. Aj teraz svoju maminu potiahol za kabát. „Mami prečo je ten ujo taký smutný?" opýtal sa. Mama sa na svojho syna pozrela sa láskavým pohľadom. „Možno ho nemá kto rozveseliť ako ty napríklad mňa." odpovedala.

Večer Kristián rozmýšľal ako potešiť toho smutného starčeka. Zrazu mu to napadlo. Nevedel sa dočkať kedy pôjde za starčekom. Hneď ako prišiel zo škôlky zahlásil. "Mami kde sú telefóne zoznamy aj tie staré ?" "Načo ti to bude veď ešte nevieš čítať máš len päť rôčkov!" odvetila mamina. "Viem ja sa len idem niečo opýtať." rýchlo odvetil. "Kristián čo si si zase vymyslel ?" "Idem sa opýtať či sa dá Pánu Bohu zavolať." Kým sa stačila len otočiť Kristián bol už preč a cupital k domu Pán Hundroša a v rukách niesol telefóne zoznamy. V tom čase si Pán Hundroš chystal spočítať všetky svoje známky. Mal ich presne tisíc. Počítal ich skoro každý deň, pretože sa bal že mu ich niekto cez noc ukradne. Sú predsa cenné. Keď už bol Pán Hundroš pri stoprvej známke počul klop klop klop ... "Kto ma to dnes vyrušuje? " zahundral. "To aby som to prepočítaval znovu!" Pán Hundroš otvoril dvere keďže nikoho nevidel, chystal sa zavrieť dvere. V tom Kristián prehovoril. "Prepáčte vy ste ten Pán Hundroš ?" "Áno a žiaden telefóny zoznam nekúpim!" "Nepredávam žiadane telefóne zoznamy, prišiel som sa vás niečo opýtať." povedal Kristián. "Mňa? A čo také ?" opýtal sa pán Hundroš. "Dá sa Pánu Bohu zavolať ?" znela otázka. Pán Hundroš Kristiánovi neodpovedal, zatvoril dvere a nechal tam Kristiána stať bez odpovede. Tak teda šiel domov. "Kristián kde si bol." vyzvedali rodičia. "S tými ako ho si sa bol opýtať či sa dá Pánu Bohu zavolať ? "To je tajomstvo," odvetil "Poviem to až keď sa mi to podarí." Kristián chodil ku Pánovi Hundrošovi každý deň a s veľkou trpezlivosťou čakal kým ho raz pustí dnu a odpovie na otázku, ktorú sa pýtal stále dokola. Starčekovi tato vytrvalosť veľmi imponovala. Kristián tam chodil stále a stále. Pán Hundroš mu ukázal svoju zbierku známok, čítal mu so svojich kníh ba dokonca sa učil hrať šach. Stali sa z nich priatelia. Pán Hundroš už nebol viac hundroš, bol to veselý a milí pán, ktorý sa každému zdravil milo sa usmieval dokonca si aj ten svoj rozbitý dom dal opraviť a vymaľovať. Už to nebol najškaredší dom v dedine, ale najkrajší. Nebolo z neho počuť hromženie ale radostný smiech. Už to bol rok, čo do starčekovho života prišiel malý Kristián, ktorý mu do života priniesol svetlo a chuť žiť. Starček bol už ako člen rodiny. Prišla choroba a nemocnica. Kristián chodil do nemocnice každý deň a rozprával čo všetko zažil v škole. Starček ho počúval veľmi pozorne, a potom prehovoril. "Kristián vidíš tu malú škatuľku?" "Áno vidím pre koho je?" Starček sa usmial "Pre teba predsa, otvor ju keď tu už nebudem." "Kam by ste išli dedko?" ale starček sa len milo usmial a pohladil ho po vlasoch . Bol večer, keď zazvonil telefón. "Kristián vstavaj, musím ti niečo povedať ." povedala mamka. "Dedko odišiel, už tu nie je." "Kam išiel bez zo mňa?" opýtal sa Kristián. "Do nebíčka." odvetila mamka. "Ale môžem ho tam isť pozrieť mami však?" "Raz sa určite uvidíte ale ešte nie." "Tak mu aspoň do nebíčka zavolám." spokojne odvetil. "Kristián, Boh nemá telefón ako mi už som ti to už vysvetľovala, teraz chod spinkať. Dobrú noc." V deň pohrebu Kristián držal v ruke malú škatuľku od starčeka. "Čo to máš?" opýtal sa ho rodičia. "To je od dedka mám ju otvoriť, keď tu nebude. Otvoríme ju spolu, dobre?" pomaly otvárali malú škatuľku v ktorej bol odkaz: Milí Kristián, už viem odpoveď či sa dá Pánu Bohu zavolať. Nie to síce telefónom aký mame mi, ale Pán používa nato tvoje srdce a myseľ. A zavolať sa mu dá modlitbou. 
Tvoj starček Hundroš 
Keď dočítali odkaz Kristián sa pozrel na oboch rodičov a povedal "Vidíte Dá sa Pánu Bohu zavolať!" Išli domov. Vždy keď sa šiel Kristián modliť povedal "Idem volať s Pánom Bohom aj s dedkom." Takto si to vravel až do doby keď bol on sám dospelí a dokonca aj keď on sám sa stal  starčekom. 
Autorka: Lucia Trajčíková

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?