Slovo Nikdy

Autor: Lucia Trajčíková | 3.9.2014 o 14:17 | Karma článku: 17,31 | Prečítané:  1034x

Slovo nikdy sa stalo súčasťou môjho života... Nič z nej nebude, - padol kedysi na začiatku verdikt na moju adresu!  Žiaden lekár   mi nedal šancu na aký- taký život . Nie vždy je pravda čo sa  javí ako výsledok. Existujú zázraky a ľudia, ktorí verili vo mňa i vďaka iným, zistili, že  som taká normálna :)  Sedmička je  číslo, ktoré mne uľahčilo život :)    Iné deti sa báli bielych plášťov, ja nie!  Mne skôr vyvolali strach veľké nožničky,  ktorými sa prestrihovala   sadra alebo mala pílka, ktorou  sa to prepílilo. To vtedy bolo aj plaču a presvedčovanie, že nohy mi zostanú... Pamätám si, ako som tak zničila sadry na nohách, lebo som sa plazila po zemi, nechcelo sa mi ležať dva mesiace v kuse. Keď sme sa vybrali  do nemocnice, mladý doktor, ktorý mi ich mal dať dole, bol v šoku, ale aj pobavený .

Veď sedemročné dievča sa dokázalo  chýbať z ťažkými sadrami.  Pre mňa bola nemocnica druhým domovom . Hlavne pastelky,  puzzle a plyšové hračky... A  vrana Dana, Tá nesmela nikdy chýbať.  Raz, keď bola vizita, tak mi ju doktor zobral,  že ju ide vyliečiť lebo je chorá. Chvíľku si ju nechal, ale potom mi ju vrátil. Keď som vedela, že bude mať vizitu ten pán doktor, tak som ju ukryla, aby mi ju nevzal.

   Najradšej som bola,  keď ma moja pani učiteľka zobrala k deťom,  ktoré boli buď z detského domova,  alebo bez rodičov,  alebo týrané. Bolo tam dievčatko , ktoré veľmi zbili rodičia,  poškodili jej mozog , takže sa musela učiť odznova všetko hovoriť.   Občas som ju išla pozrieť, dala som jej niekoľko piškót, čo jej robilo radosť.  Pani učiteľka ju učila pár slov ...  Keďže som  musela ležať, bola som večne s dospelými. Chodievali  sa so mnou hrávať  sanitári a ošetrovatelia, či  mladé sestričky, ktoré sa len učili. Čítali mi rozprávky,  kreslili, skladali puzzle,  alebo mi kúpili kinder vajíčko. Občas sa pozabudli, že sú v práci a boli so mnou dosť dlho :)

  Dokonca som dala do kopy dvoch ľudí... Vtedy ešte nebol internet,  ale sa písali papieriky,  takže som bola taký malý poštový  holub :) Bolo to dosť vtipné  :)

   Dala som im aj zabrať. Za tých sedem operácií ma museli niekoľkokrát oživovať.  Keď si mysleli,  že je koniec , moje huncútske  srdiečko naskočilo a ja som sa prebrala so slovami: Máte,  prosím,  rezeň a šalát?

   Najväčší šok bol pre tých  lekárov,  ktorí  ma odpísali! Zrazu som vedela sedieť sama, ba aj som sa postavila,  urobila svoj prvý krok. Bolo to  síce v desiatich rokoch, ale bolo to úžasné!

   Preto nikdy nehovor nikdy,  u mňa platí stonásobne :)

Veď bábo,  ktoré vážilo niečo nad kilogram, nemalo vlastne vnímať nič okolo  seba . Vníma dnes až príliš...

Vďaka lekárom!!! 

A s chuťou žiť a dokazovať ľudom, že  vozík sú moje nohy  - nie moja osobnosť !

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?