Poviedka : Detektív Hugo a vzácny dar

Autor: Lucia Trajčíková | 2.9.2015 o 13:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  102x

  Detektív Hugo je vyšší, hnedovlasý chlapík, ktorý nosí naopak topánky, pretože verí, že sa mu žiadna smola cez deň neprihodí. Stále so sebou nosí kompas aby sa nestratil. Ostatným sa môže zdať popletený, ale v hlave má o koliesk.

Na veži odbilo desať hodín, keď do mojej kancelárii vstúpila krásna dáma v žltých šatách, a tak obrovským klobúkom, že jej skoro do oči nebolo vidieť. Zľahka sa posadila na stoličku, prekrížila nohy a z kabelky vytiahla dlhú cigaretu. „Máte oheň?“, opýtala sa dáma. V okamžiku som z vrecka vytiahol svoj starý zapaľovač. „Možno nejakú iskierku ohňa dá“, povedal som. Predsa sa mi ju podarilo zapíliť. „Ďakujem pán detektív“, poďakovala a v momente si z cigarety potiahla. „Netreba mi ďakovať! Prezraďte mi, prečo taká krásna dáma ako vy zavítala do mojej kancelárie? Hádam si neprišla len cigaretu zapáliť?“, skúšal som zistiť skutočný dôvod tejto návštevy. „Neprišla! Azda vy ma nepoznáte?“ Zamyslel som sa a skúšal si spomenúť z kadiaľ ju môžem poznať.  „Mal by som? Na tvare a mená si ťažko pamätám. Možno sme sa aj stretli.“ Pozrela na mňa a odvetila: „Nemyslím si, aspoň som vás nevidela sedieť v bare U Zlatej Mince. Ja som ich speváčkou. Volám sa Marion.“ Keď si zložila klobúk, spoznal som ju z plagátov. „Čo takáto umelkyňa u mňa hľadá?“ Vyzvedal som. „Stratila sa mi moja obľúbená brošňa, ktorú mi darovala moja babička. Zaplatím vám čo budete chcieť.“ Nariekala Marion. „Vaša brošňa vyzerala ako snehová vločka, ktorá sa vo svetle trblieta?“ Pozrela na mňa a spýtala sa ma z kadiaľ to viem. Usmial som sa na ňu a s pokojom povedal, že presne takúto brošňu má na svojom klobúku. Keď Marion pozrela na svoj veľký žltý klobúk, zazrela tam svoju brošňu. Od hanby sa červenala. „Prepáčte mi pán detektív, že som vás obťažovala. Určite máte dôležitejšie prípady ako tento.“ Ospravedlňovala sa mi. „Netrápte sa slečna Marion, bolo mi potešením, že som vám mohol pomôcť. Máte to u mňa zadarmo, pretože to bol najrýchlejší prípad aký som kedy mal.“Marion sa len usmiala a povedala mi, žeby mi predsa len chcela niečo dať. Poprosila ma, aby som sa otočil k oknu, počítal do desať a keď dopočítam, aby som otočil späť. „Nerozumiem vám slečna Marion. Prečo sa mám otáčať k oknu a počítať?“ Nevedel som čo chce urobiť. „Len mi verte pán detektív“, odvetila. Otočil som sa a začal som počítať. Keď som sa otočil, slečna Marion tam už nebola a na stole nechala malý zlatý kompas. Vzal som ho do ruky, poobzeral si ho a pomyslel som si, že to bol najzvláštnejší prípad, aký som kedy mal.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?